Ruské dejiny Jána Čarnogurského

Autor: Michal Drotován | 21.8.2013 o 18:05 | Karma článku: 21,61 | Prečítané:  4776x

"Noviny" Extraplus si užívajú svojich päť minút slávy pravdepodobne najčítanejším rozhovorom v ich histórií. Ján Čarnogurský hrdo vyhlásil, že "nikdy neuhol". Jeho rusofilstvo je verejne známe aj pravidelné besiedky s Putinom. Táto jeho záľuba má však za následok jeho veľmi selektívne vnímanie histórie Ruska a jeho vzťahov so Slovenskom.

Cár Mikuláš I.Cár Mikuláš I.www.wikipedia.org

V rozhovore Ján Čarnogurský uviedol, že "Rusko je tradičný spojenec Slovenska" a zdôvodnil to tak, že "vždy, keď Rusko zasiahlo v strednej Európe, zakaždým to bolo v náš prospech bez toho, aby si to uvedomovalo. Keby v roku 1848 nebolo Rusko zasiahlo proti Maďarsku, Maďari revolúciu vyhrajú a maďarizácia by sa začala o dvadsať rokov skôr; keby Červená armáda nebola zničila 70 percent Wehrmachtu, nacizmus by pravdepodobne zostal pri moci, Československo by nezískalo naspäť Sudety a Slovensko by možno navždy stratilo južné územie." Hovoriť o tom, že každý zásah Ruska v strednej Európe bol zakaždým v náš prospech (bez toho, aby si to uvedomovalo Slovensko alebo Rusko?), tak to je dosť silná káva.

Aj keď história nemá rada konštrukcie "keby bolo", tvrdenie o nástupe maďarizácie o skoro dvadsať rokov skôr v prípade nezasiahnutia armády ruského cára Mikuláša I. Pavloviča a možnej porážke Františka Jozefa I. uhorskou armádou je pri analýze vystúpení Lajosa Kossutha a spol. veľmi pravdepodobné.  V tomto sa Čarnogurský nemýli. Ide však o to, že cár Mikuláš I. v žiadnom prípade nezasahoval z dôvodu nejakej podpory Slovenska či Slovanov - jeho zahraničná politika bola o tom, že sa snažil potlačiť všetky revolúcie a zachovať status quo v Európe (tj. absolutistickú monarchiu).  O tom, že išlo iba o dobývanie nových území a hľadaní si partnerov do rôznych účelových koalícií (ruská armáda bola síce kvantitatívne veľká, ale kvalitatívne bola na to veľmi biedne), hovorí asi najjasnejšie to, že Mikuláš I. "trvale začlenil" v roku 1831 Poľsko do Ruska. Mikuláš I. okrem dobyvačných vojen na všetky svetové strany odmietol zrušenie nevoľníctva či pôvodne poslal na trest smrti Dostojevského (neskôr "iba" do vyhnanstva). Podobne ako počas Bachovho absolutizmu v Habsburskej monarchií (tiež de facto výsledok zásahu Ruska) aj v Rusku vládol policajný despotický štát (tzv. III. oddelenie, ktoré vytvorilo ideálne podhubie pre neskorší vznik ČEKY-NKVD-KGB). Nehovoriac o silnom potlačovaní akéhokoľvek iného vierovyznania (vrátane katolíkov) mimo pravoslávia.

Aby som to zhrnul, cárskemu Rusku v žiadnom prípade nešlo o nejaké "tradičné spojenectvo so Slovenskom", išlo o veľké geopolitické šachy, kde Slovensko nehralo žiadnu úlohu. Tvrdiť niečo iné je podobná fantazmagória ako dielo Slovanstvo a svet budúcnosti od zlomeného a sklamaného Štúra.  V ňom mimochodom Štúr Mikuláša I vychvaľoval ako len mohol a uviedol napríklad, že "pri pohľade na túto, najmiernejšie povedané ústavnú komédiu, dokážeme veľmi dobre oceniť výrok cára Mikuláša: "Pravými štátmi, sú len tie republiky a tie samodŕžavné monarchie, ktoré na Západe nazývajú absolutistickými, alebo aj despotickými". V tomto výroku sa cár Mikuláš ukázal ako Slovan, ktorý dobre zvážil potrebu svojho národa, ako muž, ktorý dovidí ďaleko do budúcnosti". Mikuláš skutočne vytvoril taký štát, ktorý boľševici iba prevzali a nemuseli ho ani budovať.

Tvrdenie o tom, že nacisti by pravdepodobne vyhrali, ak by Červená armáda neviazala resp. nezničila väčšinu divízií Wehrmachtu, je veľmi otázne. V prvom rade Sovieti a Stalin majú veľmi veľkú zásluhu na tom, že Wehrmacht vôbec vznikol a svojim poskytnutím územia na výcvik nemeckej armády v 30. rokov po nástupe Hitlera (čo bolo jednoznačné porušenie Versaillskej zmluvy) výrazne pomohli vojenskému výcviku Tretej ríše. Pakt Ribbentrop - Molotov, ktorého tajným dodatkom si Tretia ríša a Sovieti rozdelili sféry vplyvu, priamo pomohol uvoľniť uzdy Hitlerovi, ktorý bez problémov mohol začať vojnu proti Poľsku a teda aj celú druhú svetovú vojnu. Túto vojnu začal spoločne so Stalinom, ktorý začal krátko po jej začiatku obsadzovať svoje "sféry vplyvu". Do začiatku plánu Barbarossa a útoku Nemecka Sovieti vzorne dovážali do Nemecka obrovské množstvá obilia, kovov, ropy či bavlny. Diskusia o tom, či rýchly postup Wehrmachtu smerom na Moskvu (ktorú Hitler plánoval zrovnať so zemou a vybudovať tam veľké jazero) bolo dielom neschopného Stalina (ktorý nechal povraždiť krátko predtým skoro celé velenie armády) alebo dielom jeho génia (podľa niektorých historikov viazanie veľkého množstva divízií Nemecka tak hlboko v Rusku umožnilo práve postupné obkľúčenie obrovských divízií Červenou armádou, ktorá by pri priamom strete pri útoku v roku 1941 nemala technicky skoro žiadnu šancu vyhrať) je už téma o inom. V každom prípade otázka víťazstva nad nacizmom je spojená s veľkým množstvom premenných (napr. viazanie Japonska v Tichom oceáne Spojenými štátmi a možnosť Červenej armády presunúť jednotky z Ďalekého východu na východný front, paralelné otvorenie frontu vylodením v Normandií, zásobovanie Británie USA atď. atď.). Prisudzovať hlavný podiel na víťazstve nad Treťou ríšou Stalinovi, ako to robí Čarnogurský, je plne v duchu sovietskej propagandy.

Každopádne Stalin a Sovieti na Jalte jasne ukázali, že ich prioritným záujmom bolo rozšíriť sféry vplyvu smerom do Európy - 40 rokov komunizmu priamo pod kuratelou Sovietskeho zväzu, vykastrovanie zahraničnej politiky, priama okupácia sovietskou armádou v rokoch 1968-1989 a neúspešný pokus Stalina o rozšírenie sfér vplyvu aj o Rakúsko, Grécko, Taliansko a Francúzsko (čomu de facto zabránil Marschallov plán a hospodárska pomoc USA). Považovať kolonizáciu resp. okupáciu krajín vrátane Československa za zásah v náš prospech je plne v línií niekdajšieho sovietskeho výkladu histórie - história však ukázala, že záujmy Ruska v tejto oblasti boli aj počas cárskeho Ruska, aj počas Sovietskeho zväzu aj za Putina iba čisto jeho vlastné záujmy.  Tvrdiť, že ich zásahy boli v náš prospech je v prípade Kremľa viac než otázne. Netreba tiež zabúdať, že Sovietsky zväz si priamo privlastnil obrovskú časť bývalého Československa - podstatnú časť Podkarpatskej Rusi.

Čo sa týka výmeny názorov medzi pánom Králikom a Čarnogurským. Kandidát na prezidenta sa snažil vykľučkovať a na priamu otázku odpoveď nedal. Tvrdí, že geopoliticky sa znásilnením a okupáciou Československa v auguste 1968 nezmenilo nič. Vojenskú okupáciu nazýva eufemisticky "policajnou akciou". Z odpovede sa vyvliekol. Ja len dodám, že august 1968 je len ďalším príkladom toho, že Rusko nie je žiaden tradičný spojenec Slovenska. Skôr naopak.

Ja si skôr myslím, že z Ruska v rámci geopolitiky nikdy nič pozitívne na Slovensko neprišlo a lavírovanie a snívanie o mostoch medzi východom a západom (čo má ináč spoločné Mečiar s Čarnogurským) a prikláňanie sa na stranu upadajúceho Ruska (nielen vojensky, demograficky a ekonomicky ale aj kultúrne) je cestou do pekla. Slovensko má byť jasne zakotvené na západe a od Ruska udržovať dostatočný odstup. Naša krajina patrí do Európy a nie do Ázie.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?