a, podľa všetkého je dané súdne rozhodnutie nevykonateľné, nakoľko odporca v 2. rade (denník SME - Petit Press) nemôže podľa neho uverejňovať informácie, ktoré by boli aspoň čiastočne totožné s obsahom uverejneným v prílohe (táto príloha na základe rozhodnutia súdu nie je verejne prístupná - ale jedná sa pravdepodobne o "spis Gorila"). Nakoľko však v danom prípade prebieha vyšetrovanie, obmedzenie spravodajského informovania o ňom by bolo v rozpore s Ústavou SR. Aj keď sudca v rozhovore hovorí, že je na novinách, ako to podajú, keď budú informovať - to len potvrdzuje nevykonateľnosť. Niečo v zmysle, že sa nebude používať plné meno navrhovateľa, ale iba iniciály J. H. alebo H.
b, súd nariaďuje Nicholsonovi povinnosť "predložiť listinu, zvukový alebo obrazový záznam, na ktorom je zachytený obsah knihy." Odhliadnuc od toho, že listina je podľa dikcie zákona písomný záznam (teda musí fyzicky existovať - nie iba v elektronickej forme) a Nicholson predpokladám nepísal/nepíše dielo na písacom stroji, dané nariadenie je podľa mňa právne neudržateľné. Daná listina má podľa súdu byť dôkazom v občianskoprávnom spore J. Haščák vs. T. H. Nicholson a má dokazovať porušenie ochrany súkromia J. Haščáka (zásah do osobnostných práv). Ako súd a navrhovateľ uviedol, "ide o kľúčový dôkaz v súdnom konaní, ide o materiál, ktorý má obsahovať difamajúce tvrdenia". V prvom rade by takýto dôkaz mal predložiť v občiansko-súdnom spore navrhovateľ (J.Hačšák), v druhom rade žiadosť o danú listinu od T. H. Nicholsona stojí dosť na vode, pretože, ak by skutočne mala obsahovať "difamajúce tvrdenia", tak by sa pán Nicholson mohol odvolať na §126 O.s.p., kedy možno výpoveď odoprieť, "ak by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám"(§373 Ohováranie Trestného zákona 300/2005 Z.z.) Preto je veľmi otázne, či má pán Nicholson povinnosť vydať dané pripravované dielo - najmä ak prípadne neexistuje vo fyzickej podobe.
c, samotný súd uvádza, že "zabezpečenie tohto dôkazu jeho predložením súdu, sleduje aj procesné hladisko a to tým, že po predložení tohto dôkazu bude môcť navrhovateľ upraviť žalobný petit vo veci samej tak, aby bol v čase rozhodovania súdu materiálne aj formálne vykonateľný." Inými slovami bez danej knihy je požadovaný petit nevykonateľný. Z formálneho a materiálneho hľadiska je teda podľa môjho názoru možné zastaviť distribúciu knihy (aj keď je to tiež napadnuteľné - viď. spor s vydaním knihy Mein Kampf v ČR), ak však kniha formálne neexistuje, je nemožné ju zakázať distribuovať resp. vydať. Nehovoriac o tom, že predmet sporu musí predložiť odporca a na základe toho bude upravený žalobný petit. Dostávame sa teda opäť k bodu b.
d, spôsob získania materiálov zo strany pána Nicholsona súd riešil ako priťažujúcu okolnosť (nakoľko sa môže jednať o utajované skutočnosti a teda nemohli byť získané v súlade so zákonom) - proti tomuto však hovorí napríklad rozhodnutie ESĽP Fressoz & Roire vs. Francúzsko (1999) - kedy ESĽP rozhodol, že išlo o porušenie článku 10 Dohovoru (sloboda prejavu) a zverejnené informácie boli dôležité z hľadiska verejného záujmu. V tomto spore išlo o zverejnenie daňových priznaní vtedajšieho šéfa automobilky Peugeot a článok, ktorý pranieroval zvyšovanie platu riaditeľa o 49,5% za dva roky v situácii, keď platy robotníkov podniku stúpli iba o 6,7% (jednalo sa vtedy o nepokoje zo strany odborov, ktoré žiadali zvýšenie miezd a toto bolo zo strany vedenia zamietnuté). Spor je dôležitý aj v tom, že sa jednalo o súkromnú a nie verejnú osobu, napriek tomu prevážil verejný záujem. Fotokópie daňových priznaní získala redakcia od informátora. Podobne aj podľa sporu Bergens Tidende a spol. vs. Nórsko (2000) je možné konštatovať, že podľa ESĽP aj keď súkromná osoba má väčšiu ochranu dobrého mena ako verejne činná, z dôvodu verejného všeobecného záujmu je potrebné uprednostniť slobodu prejavu a právo na informácie.
e, je nelogické tvrdenie navrhovateľa, že "obsah analytických predpisov nebol získaný v súlade s novinárskou etikou a preto kniha nemôže byť zverejnená v dobrej viere, že sa sprístupňujú pravdivé a hodnoverné informácie". Samotný spôsob získania informácie totiž vôbec nemá vplyv na ich pravdivosť. Rovnako tak je neudržateľné tvrdenie, že odovzdaním prepisov príslušník SIS konal protizákonné a z toho protizákonného aktu nemôže vzniknúť právo na slobodu slova - ex iniuria ius non oritur. Chrániť svoj zdroj patrí medzi základné práva žurnalistov. Ostatné k tomu je popísane v bode d.
f, ak právo navrhovateľa na ochranu súkromia a zdržania sa zásahu do osobnostných práv je koncipované zo strany Okresného súdu Bratislava I veľmi široko - v prípade politikov je zúžené v tomto uznesení súdu toto právo prakticky na nulu, keď sa uvádza, že by aj prípad iba objavenia sa podozrenia (aj keď by tieto osoby neboli obvinené) mal zakladať minimálne morálnu (nie právnu) zodpovednosť v tom, že by mali dobrovoľne odísť zo svojich funkcií. Nezmyselne sa tiež súd odvoláva za vyššiu sadzbu za trestný čin korupcie u verejne činnej osoby a jeho vyjadrenie kvalifikovanou skutkovou podstatou. Problém je ten, že aj podplácania páchateľa voči verejnému činiteľovi je kvalifikovanou skutkovou podstatou (§333 ods. 2 trestného zákona 300/2005 Z.z.)
g, súd uvádza, že má za osvedčené, že autor knihy musel vychádzať z údajov, ktoré nemožno v súčasnosti považovať za dôveryhodné. Tieto údaje však súd nemá k dispozícii a požaduje ich práve od Nicholsona. V tomto bode treba však spomenúť súdny spor pred ESĽP Thorgeir Thorgeirson vs. Island (1992), kedy ESĽP uviedol, že sa nepreukázalo, že články novinára boli úplne nepravdivé alebo vymyslené (jednalo sa o článok informujúci o policajnej brutalite - kolujúce informácie medzi verejnosťou), a že ak bol novinár pred vnútroštátnym súdom nútený, aby preukázal pravdivosť všetkých tvrdení, bol postavený pred "nezmyselnú, ak nie nemožnú úlohu." Tiež rozhodnutie v spore Flux vs. Moldavsko (2007) súd postavil aj na tom, že "noviny čelili mimoriadnym ťažkostiam pri preukazovaní udalostí, ktoré sa udiali dávno predtým, ako bolo iniciované súdne konanie". A teda bolo porušené právo na slobodu prejavu.
h, a na záver - pán Haščák nemôže byť braný ako čisto súkromná osoba, pretože aj podľa rozhodnutia ESĽP verejne známa osoba pôsobiaca vo verejnej sfére môže byť aj verejne známy herec, podnikateľ, právnik a pod. Pán Haščák je teda osoba verejného záujmu už iba z titulu pozície, ktorú zastáva a veľkosti a známosti spoločnosti, ktorú reprezentuje. Preto ESĽP posudzuje spory aj v kontexte a nielen jednotlivo. Potvrdzuje to opäť vysokú problematickosť bodu f.
Toľko pár poznámok k tomu uzneseniu z mojej strany...
